Slovenský zázrak. Samostatné Slovensko v otázkach.

Skutočnosť, že Slováci prežili dve storočia otvoreného i skrytého tlaku na svoju existenciu, zachovali si národnú identitu a vytvorili si vlastný štát, dovolil som si nazvať SLOVENSKÝ ZÁZRAK. Pokúsim sa zhrnúť niektoré súvisiace historické fakty a dať ich do formy (provokatívnych) otázok.  

1. Vymedzenie stanoviska

V nasledujúcej úvahe budem venovať pozornosť len nedávnym dejinám našej vlasti, hoci pozornosť by si isto zaslúžilo celé viac ako tisícročné obdobie prítomnosti našich slovanských predkov na území dnešného Slovenska. Dôvodom je dynamika našej novšej histórie, počas ktorej sa bezprostredne rozhodovalo o samotnej existencii Slovákov ako národa – a ich štátu. Pokúsim sa v skratke zhrnúť nielen známe skutočnosti, ale aj niektoré menej publikované fakty a upozorniť na ich možný vplyv na našu prítomnosť. Hlavným motívom vzniku týchto riadkov je úctivá spomienka na    našich predkov, ktorí sa zaslúžili o prežitie slovenského národa a jeho jazyka, o zrod SLOVENSKÉHO ZÁZRAKU. Vďaka nim dnes môžme hovoriť a písať po slovensky. Náš hold patrí nielen veľkým buditeľom, ktorých mená sú vyryté na pamätníkoch a zapísané v historických análoch, ale tiež malým, anonymným bojovníkom za naše Slovensko.

   Predložená úvaha si nenárokuje predostrieť úplný výpočet historických udalostí a dejateľov, zameria sa len na vybraté skutočnosti. Negatívne skutky a ich pôvodcovia budú spomenutí hlavne z hľadiska nosnej témy úvahy, bez snahy o ich “popravu”. História sa často chová k osobnostiam, ktoré ju výrazne ovplyvnili, nevyvážene. Zdôrazňujú sa skutočnosti, ktoré vyhovujú hodnotiteľom. V rámci používania “dvojakého metra” sa niektoré nedostatky hodnotených taktne obchádzajú, alebo aj zamlčujú a tie isté problémy sa u druhých tvrdo kritizujú. Potom je niekto “demokratický bojovník” a iný je ”terorista”, dakto sa javí ako ideálne dobro a druhý ako koncentrované zlo. Zastávam názor, že ak hodnotená osobnosť svojim konaním neprekročila medze ľudskosti, nemali by sa vynášať len jej negativne stránky a prehliadať jej pozitíva. Aj z toho dôvodu, úmyselne uvediem skutočnosti a spojitosti, ktoré sa niekedy z politických, či mocenských dôvodov prehliadajú.

Formálnym impulzom na napísanie tejto úvahy sú nedávne dôležité osmičkové a deviatkové výročia, ako aj blížiace sa jubileum zrodu samostatného Slovenska. Skomprimovaný text je rozdelený na niekoľko časových úsekov a jeho obsah je určite ovplyvnený pozitívnym názorom autora na samostatnosť Slovenska. Úvaha bude svojim spôsobom netradičná, skoncentruje sa na občas provokatívne, pre jednych možno infantilné, pre druhých trúfalé, či dokonca nemiestne, kurzívou identifikované otázky, ktoré si každý čitateľ môže sám pre seba zodpovedať. Svoje názory zaiste vyslovia aj diskutéri z oboch strán pomyslenej “barikády” a neskromne dúfam, že na ich podklade vznikne širšia diskusia. Pri formulovaní otázok odložím “politickú korektnosť”, ktorá sa často využíva pri selektovaní faktov a dokonca sa aj zneužíva na ich modifikáciu. Očakávam, že kritici predloženej úvahy zdôraznia jej možné historické nepresností a “medzery” – za tie sa vopred ospravedlňujem – a tiež svojť nesúhlas s naznačenou interpretácou dejinných faktov, ktoré tvoria východisko predložených otázok. Samozrejme, kritiku zrejme vyvolá samotná existencia niektorých otázok, ich oprávnenosť, pretože sa občas dotýkajú “nedotknuteľného”. Za žiadnych okolností nemožno túto amatérsku úvahu považovať za alternatívu podrobných, vysoko vedeckých analýz histórie Slovenska, analýz, ktoré vytvorili a vytvárajú profesionálni historici. Tí nezriedka, šikovne obchádzajú citlivé úseky histórie a diskutabilné počiny jej dejateľov. Neprekvapuje, že viacerí získali ocenenia za spracovanie histórie tejto časti Európy od predstaviteľov susedných krajín. Prečo asi?

     Nasleduje otázka do vlastných radov: Poznáte inú krajinu, v ktorej žije toľko občanov, nemilujúcich svoju vlasť? V rámci svojej práce som navštívil mnoho krajín a tamojších kolegov, známych i priateľov som sa často spytoval na ich vzťah k ich rodným zemiam. Nepodarilo sa mi nájsť spoludiskutujúcich, ktorí by prejavovali toľkú nelásku k vlasti (zámerne sa vyhýbam slovám „nenávisť“ a “slovakofóbia”), s akou sa bežne stretám doma. Je to tým že som nenatrafil na diskusného partnera, obyvateľa bývalej kolónie, ktorý by adoroval svojich kolonizátorov? Mnohí Slováci tvrdia, že milujú Slovensko, ale nie v podobe samostatného štátu. Neláska k samostatnému Slovensku môže prameniť z lásky k spoločnému, unitárnemu štátu, v ktorom mali mnohí “pražskí Slováci” zabezpečenú lepšiu finančnú existenciu a rýchlejší kariérny rast. Môže tiež vychádzať z nespokojnosti so súčasnou hospodárskou a politickou situáciou vo vlasti, prípadne z rodinných pohnútok. Sú individuálne problémy, alebo hospodárske a politické neduhy spoločnosti dostatočným dôvodom nelásky k vlasti? Bola by hospodárska a politická situácia Slovenska v spoločnom štáte – ak by bol ostal zachovaný – výrazne odlišná od našej súčasnej? Líšil by sa v niečom súčasný bezohľadný zápas o peniaze a o moc? Nebol by navyše poznačený nacionálnymi nezhodami? Pre odpoveď na ostatné otázky si stačí prezerať českú tlač. V minulosti, Slovensko postihlo niekoľko emigračných vĺn. Mnohých Slovákov z vlasti vyháňala hrozivá chudoba a národnostný útlak, neskôr odchádzali za ľahším, pokojnejším, hospodársky lepším životom a viacerí unikali pred politickým prenasledovaním. Je pravda, že väčšina našich emigrantov, vrátane tých, ktorí boli doma v minulom politickom systéme perzekvovaní, znenávideli svoju vlasť za to, že sa osamostatnila? Nie je neláska k samostatnému Slovensku vodou na mlyn našim partnerom zo západu a hlavne z juhu, ktorí by nás o nemilovanú samostatnosť radi pripravili? Zaráža ma, že sa mnohí bojovníci proti samostatnému Slovensku – často úspešne – uchádzali a naďalej uchádzajú o štátne vyznamenania a o (vysoké) politické funkcie, prípadne aj o najvyššiu pozíciu v nechcenom štáte. Prečo práve konfesijne pomerne jednoliate politické hnutie opakovane odmietalo slovenskú samostatnosť a pri rozhodujúcom hlasovaní vo federálnom parlamente v jeseni roku 1992 hlasovala väčšina jeho poslancov proti rozdeleniu ČSFR, prípadne sa jeho poslanci hlasovania zdržali? Súviselo to s ich vierou? Bolo by zaujímavé dozvedieť sa, či negatívne hlasujúci členovia vtedajšieho federálneho parlamentu zmenili svoj názor na samostatnosť Slovenska, alebo nie. V prvom prípade by asi malo nasledovať ospravedlnenie a v druhom, vysvetlenie postoja, argumentácia. Je evidentné, že nemalá časť slovenských vzdelancov samostatnosť svojej vlasti dosiaľ odmieta, hoci napríklad obavy umelcov o výrazný pokles počtu pražských angažmán sa potvrdili len čiastočne. Koľkí obyvatelia Slovenska (podaktorých by som možno urazil oslovením Slováci…) prepínajú TV program, keď nasleduje slovenská inscenácia či len slovenský dabing, alebo keď sa na obrazovke objaví slovenský folklór? Všimli ste si výraz tvárí niektorých našich VIP, keď zneje naša hymna a keď vztyčujú našu zástavu? Behajú im po chrbte nepríjemné zimomriavky, ako to priznal náš popredný redaktor? Čo asi cítia, keď vidia zábery slovenských športových fanúšikov, ktorí pod rozvlnenými zástavami nadšene povzbudzujú našich reprezentantov? Sú to snáď slovenskí nacionalisti, či dokonca šovinisti? Sú naopak diváci, ktorí búrlivo povzbudzujú športovcov z krajín našich spojencov ideálni patrioti? Prečo mnohí predstavitelia slovenských inštitúcií zanovito používajú nenáležitý, oficiálny názov štátu Slovenská republika namiesto Slovensko? Kto pri neoficiálnych príležitostiach hovorí napríklad o Francúzskej alebo Talianskej republike, či Dánskom, Švédskom alebo Španielskom kráľovstve? Cítite v tejto, naoko formálnej skutočnosti, hlbše pozadie? Prečo sa v médiách bežne používa termín “táto krajina” alebo “toto územie” aj tam, kde sa patrí povedať Slovensko? Názov “krajina” namiesto (naše) Slovensko dokonca používajú aj niektorí naši politickí predstavitelia. Všimnite si anonymné diskusie o problematike samostatnosti, ktoré sa občas objavujú v tlači. Nájdete zhodu skupín diskutérov, ktorí spoločne tvrdo kritizujú rozdelenie ČSFR, hoci v iných otázkach, napríklad ohľadom ich vlastnej politickej orientácie, stoja proti seba. Hlavné argumenty sú: “Bolo by nám (ekonomicky) lepšie. Nekonalo sa referendum a preto bolo rozdelenie štátu protiústavné. Prečo sa neprijímajú opakované vysvetlenia, že argument o nutnosti konania referenda nie je oprávnený, a že rozdielny výsledok referend v dvoch častiach spoločného štátu mohol viesť k závažným problémom? Mohlo sa referendum konať len v jednej časti spoločného štátu, na Slovensku? Prečo sa zabránenie uskutočnenia referenda o štátoprávnom usporiadaní v iných častiach sveta ospravedlňuje – a naopak, ak sa niekde take referendum konalo, jeho výsledok sa spochybňuje? Rýchlo sa zabudlo na dvojaké platové tabuľky a systémy platových zvýhodnení v spoločnom štáte – a na občasné z toho plynúce sociálne problemy? Napríklad keď vyšlo najavo, že pri stavbe ropovodu a plynovodu na Slovensku, mali slovenskí zamestnanci slovenských firiem za rovnakú prácu nižšie platy ako slovenskí pracovníci českých firiem. Prečo sa neberú do úvahy ľahko vydokladovateľné výhody samostatného štátu a neplatí argument, že Slovensko a Slováci pred rozdelením spoločného štátu vo svete vlastne neexistovali? Zabudli sme na “české peníze”, “česko-maďarské hranice” a dokonca na “české Tatry”? K dispozícii máme poučné porovnania napríklad s Katalánskom a onedlho asi aj so Škótskom. Pravda, v Španielsku nie je široko rozšírený a v médiách publikovaný názor, že Madrid na Barcelonu hospodársky dopláca. Ak by to tak bolo, zrejme by v zvyšku Španielska prevládla mienka, “ať si Katalánci jdou”. Olej do ohňa nelásky k vlastnému štátu často skryte, akoby mimochodom, ale niekedy aj otvorene, prilievajú poniektorí umelci, ktorí nemôžu zabudnúť na federálne honoráre – a aj médiá, v ktorých sa opakovane objavujú nielen oprávnene kritické, ale aj tendenčné, až zhadzovačné články o Slovensku a dokonca aj otvorené nabádanie mladých ľudí, aby sa zo Slovenska vysťahovali. Príkladom sú články v týždenníku, ktorý sa celkom určite nemôže hrdiť náklonnosťou k samostatnému Slovensku. Napríklad jeden ich autor podrobne opisoval, ako sprevádzal svojho zahraničného hosťa po Bratislave a ukazoval mu len a len jej boľavé miesta. Je pochopiteľné, že redaktori súkromných médií poslušne a aktívne plnia zadania svojich chlebodarcov, ale prekvapujú verejnoprávne médiá, ktoré namiesto podpory národného cítenia, často dávajú neobyčajne veľký priestor kritikom samostatnosti Slovenska. Domnievam sa, že medzi oprávneným vytknutím neduhov vlasti a cieľavedomou, nenávistnou, často takticky maskovanou kampaňou proti jej samostatnosti, je významný rozdiel. Neskrýva sa za kritikou existencie samostatného Slovenska aj zahraničná objednávka a zastretý politický boj o moc? Ako by asi vyzerali politické zápasy v rámci spoločného štátu? Na dosiahnutie politických cieľov treba použiť vecnú argumentáciu a presviedčanie spoluobčanov, teda demokratické prostriedky – aj keď je to niekedy náročné a zdĺhavé. Patrí k takýmto prostriedkom cieľavedomé osočovanie vlastného štátu? Môžme sa identifikovať so svojim národom a so svojou vlasťou, ak sa nedokážeme identifikovať so štátom, ktorý ten národ obýva? Môže byť vedľa vysoko-selektívneho posudzovania aktivít niektorých jednotlivcov v minulom režime, ich negatívny postoj k samostatnosti Slovenska jednou z podmienok na udelenie slovenských štátnych vyznamenaní? Je možné, aby v slovenských médiách niekto beztrestne vyzýval na vymazanie Slovenska z mapy Európy, či dokonca z mapy sveta, alebo nazýval Slovákov čvargou a podradnou rasou z východnej Európy?   

     Skutočnosť, že medzi Slovenskom a Českou republikou a medzi ich obyvateľmi sú vynikajúce vzťahy, ktoré by spoločnom štáte ani teoreticky neboli možné (spomeňme si napríklad na revnivosť v športe), jednoducho nezaváži.  Silným argumentom na vysvetľovanie výhod spoločného, unitárneho štátu bolo a dosiaľ je chiméra, že Slováci nie sú schopní spravovať svoj štát. Neskrýva sa za ňou aj diabol podceňovania slabšieho silnejším? Nebol od zaznávania len krok k pohŕdaniu “dráteníkov”? Môže byť súčasťou osobnej obrany voči podceňovaniu, či pohŕdaniu, kritika a až zosmiešňovanie vlastnej krajiny? Netrpia tým pocitovým marivom tí “zahraniční” Slováci, ktorí v dôsledku komplexu menejcennosti dokonca zapierajú svoj pôvod? Ako zareaguje vaše okolie, keď poviete, že ste hrdý Slovák? Je pravda, že sa pri spravovaní samostatného Slovenska politici dopustili mnohých chýb. Objavila sa rozsiahla korupcia a zavládol morálny marazmus v medziľudských vzťahoch. Nielen jednotlivci, ale celé skupiny “šikovných odborníkov” rozkrádali a dosiaľ rozkrádajú štát. Početní špekulanti “prezliekli kabáty”, vstúpili do politiky na opačnom poli a nezriedka “za judášsky groš” presadzujú zahraničné záujmy. Je v tomto smere na Slovensku skutočne výrazne horšia situácia ako vo väčšine EU krajín vrátane Česka? V knihe o dejinách Turecka som sa dočítal, že v stredoveku Turci temer dvesto rokov veľkoryso a láskavo spravovali krajiny strednej Európy. Bolo spravovanie Slovenska z Prahy veľkorysé a láskavé? Malo Slovensko – a nielen „propražskí Slováci“ – možnosť výrazne spolurozhodovať o zásadných otázkach existencie spoločného štátu?

      Pred desiatimi rokmi Slovenskom lomcovala diskusia o soche kráľa Svätopluka. Na pripomenutie, otcom myšlienky vztýčiť jeho jazdeckú sochu na bratislavskom hrade bol D. Machala a dielo vytvoril sochár J. Kulich. Historici (a v tomto prípade úmyselne zdôrazním aj ženský rod – historičky), politici a verejnosť vytvorili dva tábory: „odstrániť vs. ponechať“. Nakoniec zvíťazilo proslovenské krídlo, v podstate vedené M. Kučerom, a po malých úpravách socha ostala na svojom mieste. Kto a prečo organizoval akciu proti soche? Aký majú kritici sochy s odstupm času názor na jej existenciu?

     V roku 2009 bol znovuzaložený Bratislavský okrášľovací spolok (M. Drascóczy Mačuha), ako pokračovateľ uhorskej občianskej iniciatívy z roku 1868, zrušenej v roku 1948. Prečo ju komunisti zrušili, ak nebola politicky angažovaná? Spolok má za cieľ ochranu a zveľaďovanie kultúrneho dedičstva, zvyšovanie historického povedomia a  skvalitňovanie životného prostredia Bratislavy. Je to veľmi cenná a obdiv si zasluhujúca iniciatíva. Obdiv vystriedal údiv až rozhorčenie, keď Spolok navrhol nahradiť súsošie na Štúrovom námestí jazdeckou sochou Márie Terézie. Návrh mnohí označili za selektívne zveľaďovanie kultúrneho dedičstva a zvyšovanie historického povedomia susedných krajín, nie Slovenska. Na mieste, kde dnes stojí Štúrovo súsošie, bola pred viac ako 200 rokmi vybudovaná malá vyvýšenina, „korunovačný pahorok“ (architekt F. Hillebrand), na ktorom čerstvo korunovaní rakúsko-uhorskí panovníci rituálne prisahali vernosť svojej krajine. Pôvodné súsošie Márie Terézie a  dvoch maďarských husárov (Sochár J. Fadrusz), bolo postavené na počesť tridsiateho výročia rakúsko-uhorského vyrovnania, v roku 1897. Súsošie Márie Terézie bolo v roku 1921 zničené česko-slovenskými legionármi a v roku 1938 nahradené sochou M.R. Štefánika od B. Kafku pod českým levom, napodiv nie v generálskej uniforme, ale v leteckej kombinéze. Sochu M.R. Štefánika odstránili a zničili v roku 1954 komunisti a v roku 2009 jej kópia našla miesto pred novou budovou Slovenského národného divadla. Štúrovo súsošie vytvoril sochár T. Bártfay a architektom bol I. Salay. Zopakujme, podľa návrhu Bratislavského okrášľovacieho spolku sa malo Štúrovo súsošie presťahovať nad Námestie slobody a na jeho miesto mala prísť kópia sochy Márie Terézie. Početní slovenskí umelci, Matica slovenská, časť politikov a väčšina obyvateľov Bratislavy sa vyslovila proti odstráneniu súsošia Štúrovcov a súhlasila s umiestnením jazdeckej sochy Márie Terézie  na inom mieste, napríklad na podhradí, čo sa dosiaľ nestalo. Nezaslúžil by si v Bratislave sochu cisár Jozef II., ktorého viaceré reformy, napríklad zrušenie nevoľníctva, tolerančný patent a rozšírenie školskej reformy, zásadným spôsobom ovplyvnili všeobecne Uhorsko a osobitne existenciu slovenského národa? Prosím, prepáčte provokatívnu otázku: Neuvažuje Bratislavský okrášľovací spolok o  inštalácii sochy L. Kussutha (Ľudovíta Košuta) v Bratislave? Mal z otcovej strany slovenských predkov a  ohnivo bojoval proti Rakúskej monarchii. Žiaľ, neuznával existenciu slovenského národa. Súčasné Hviezdoslavovo námestie bolo voľakedy pomenované aj po ňom (Kossuth Lajos tér). Nemohla by sa súčasná socha najväčšieho slovenského básnika P.O. Hviezdoslava premiestniť napriklad na spomínané Námestie slobody, kde by ju denne obdivovali tisíce návštevníkov Bratislavy? Ale vážne, nebolo by historickým, proslovenským počinom Spolku, vybudovať v Bratislave (a po vzore Bratislavy vo všetkých väčších mestách Slovenska) galériu s bustami alebo aspoň reliéfmi alebo epitafmi veľkých dcér a synov nášho národa, vďaka ktorým dnes hovoríme po slovensky a existuje samostatné Slovensko? Nebolo by vhodné začať so slovenskými národnými buditeľmi 19.storočia? Martin Kukučín v bronze stvárnený slávnym I. Meštrovičom, by isto v Medickej záhrade v Bratislave „privítal“ desiatky búst alebo aspoň plastík, reliéfov a pamätných tabúľ svojich vrstovníkov i nasledovníkov, ako hovoril, „vekodruhov a ratolestí“.

     Od roku 2003 sa na počesť uhorských královien a kráľov korunovaných v bratislavskom Dóme sv. Martina organizujú Bratislavské korunovačné slávnosti (M. Vetrík). Od roku 2010 sú korunovačné slávnosti kombinované so spomienkou na osídľovanie okolia Bratislavy Chorvátmi. Je to určite veľmi farbistá, pre obyvateľov Bratislavy i pre návštevníkov mesta zaujímavá a príťažlivá akcia s pozitívnym dopadom na cestovný ruch. Rakúsko-Uhorskí panovníci výrazne ovplyvňovali život obyvateľov krajiny, v ktorej vládli. Ich rodinné, národné a medzinárodné vzťahy, výboje i obranné vojny, ale aj ich mierové počiny spoluurčovali chod histórie. Málokedy vedeli o živote ľudí „tam dolu“ a sotva ich zaujímali radoví občania ich kráľovstva. Nebolo by možné, prípadne aj v rámci korunovačných slávností, upriamiť pozornosť aj na existenciu a históriu Slovákov v meste na Dunaji, na udalosti, ktoré rozhodovali o našej budúcnosti? Napríklad výlet Štúrovcov na Devín a ich prísaha vernosti Slovensku (mohol by sa opakovane odohrávať v centre Bratislavy, aj s prejavmi účastníkov), demonštratívny odchod Štúrovych žiakov z prešporského Evanjelického lýcea do Levoče a podobné aktivity, ktoré sú z hľadiska prežitia Slovákov ako národa, a teda aj našej súčasnosti, nesmierne dôležité – aj keď sú zaiste oveľa menej farbisté a efektné ako korunovácie kráľov.